blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG staropramen
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
STAROPRAMEŇ



Nepravdivý smer ortogonálneho smiechu
pridal STAROPRAMEŇ 4.3. 2016 o 21:19



Vonku bola pokojná, celkom teplá, letná noc. Úplné bezvetrie. Ticho narušovalo len občasné cvrlikanie cvrčkov. Vyšli sme s kamarátom Martinom z budovy kultúrneho domu a razili si cestu domov. Nikam sme sa neponáhľali, bola to vlastne taká prechádzka. Keď sme s Martinom, niekam šli, nikdy sme sa neponáhľali ak sme vyložene nemuseli, pretože sme vždy rozvíjali dialógy o všetkých možných aj nemožných témach. S Martinom sme boli najlepší priatelia, uznávali sme rovnaké hodnoty, smiali sa vždy na rovnakých veciach a perfektne sme si rozumeli. Martina som si veľmi vážil. Zo všetkého najviac nás ale spájala ľahostajnoť voči materialistickému svetu a odpor k chamtivým ľuďom.

My dvaja sme si boli veľmi dobre vedomí toho, v akom stave sa náš svet nachádza a obaja sme sa už dávno rozhodli, že nebudeme len slaboducho nadávať na spoločnosť, ale budeme konať – pôjdeme príkladom. Preto sme spolu chodievali na charitatívne akcie, ktoré sme neskôr aj sami organizovali. A nie len charitatívne akcie, ale akékoľvek, ktoré nejako slúžia ľuďom a pre dobro veci. Vlastne sme práve z jednej takej akcie šli. Bolo to také dobrovoľnícke divadlo pre malé deti, v ktorom sme obaja hrali, zadarmo pre všetky deti s rodičmi z našej dediny. Zorganizovali sme so s otatnými kamarátmi a ja s Martinom sme napísali scenár, ktorý sme konštruovali tak, aby z príbehu vynikli ponaučenia a morálne hodnoty a zároveň to všetko nevyznelo tak gýčovo ako tie sračky v telke.

S Martinom sme kráčali po ulici lemovanej stromami z oboch strán, taká pekná alej. Martin mal na hlave ešte masku z divadla – bol to káčer Donald, klasická maska na gumičke, čínska výroba, pri bližšom pohľade nie príliš podarená kópia originálneho Donalda. Mal ju pozdvihnutú na čele, aby dobre videl. Nebolo ľahké udžať s Martinom krok, bol to chlap dosť vysokého vzrastu a aj keď nebol zrovna štíhlej postavy, hýbal sa s ľahkosťou ako nejaký atlét.
„Héj, šak ma počkaj, nestíham za tebou,“ dohováral som mu.
„Nerozumiem tomu, mal by si za mnou stíhať. Hobiti majú predsa vrodenú dobrú kondičku,“ odpovedal mi s úškrnom.
„Ibaže moja výška je zo štatistického hľadiska priemerná v rámci rozumnej ochýlky, zato tvoja nie. Takže síce relatívne k tebe som Hobit, ale globálne si vlastne ty obor!“ osopil som sa do neho s protiargumentom. Takéto doberanie sa bolo u nás na dennom poriadku.
„Hahaha, môžeš ísť do čerta s tvojou globálnosťou. Nič také proste neexistuje. Všetko je relatívne. Ujo Albert to vedel už dávno pred nami,“ bránil sa Martin.
„Vlastne áno. Máš pravdu. Ja som malý a ty si veľký a jediná absolútna pravda je, že náš výškový rozdiel je ostro väčší ako 0. Vlastne počkať. Relatívne ani to nemusí byť pravda!“ povedal som so smiechom.
„Tak tento rozhovor je dobre v piči,“ smial sa Martin.

Prechádzali sme okolo našej starej základnej školy. Oboch nás chytila nostalgia.
„Ach, pamätáš si keď sme ako blbé decká dávali hrozienkové bobule spolužiakom do topánok?“ spomínal Martin.
„Samozrejme, že pamätám.  Niekto dokonca do topánky dostal húsenicu. Myslím, že to bol tvoj nápad,“ rozrehotal som sa.
„Hahaha, áno!“ Martin od smiechu až lapal po dychu. Smial sa vždy veľmi špecifickým a hrubým tónom.

Na chvíľku zavládlo ticho, ako sme si prezerali vstupnú bránu do školy, ktorá viedla cez šatne. Nostalia jak sviňa, prebehlo mi mysľou. Akoby to bolo včera. Potom sme sa znovu pobrali na cestu. Vonku bolo fakt ticho, už to bolo takmer až nepríjemné. A trochu podozrivé. Martin začal rozhovor na novú tému.
„Ináč, koho ideš zajtra voliť?“ spýtal sa Martin.
„Hmm, včera sme sa o tom bavili s babkou. Presvedčila ma. Idem voliť Fica,“ odvetil som.
Čakal som na odpoveď, ale nedostalo sa mi jej. Zistil som, že už vlastne vedľa seba nepočujem Martinove kroky. Zastal?? Kútikom oka som však ničo postrehol. Niečo sa zmenilo. S Martinom niečo nie je v poriadku. Asi som ho tým Ficom naštval, pomyslel som si. Dúfam, že mu došlo, že to bol vtip. Alebo nie? Otočil somsa.

Zmocnila sa ma panika. Niečo celkom určite NEBOLO v priadku. Nestál tam Martin. Nebol to proste on. Stála na jeho mieste úplne iná… bytosť. Jej postava pripomínala tú Martinovu, výška aj tvary sedeli. Ostatné už nesedelo nič. Pokožku to malo snehobielu, akoby to niečo v tme svietilo. Stále to vyzeralo ľudsky, skoro ako Martin, ale… ale zároveň aj nie. Miesto Martinovej koženej bundy to malo oblečené modrú námornícku vestu s červeným motýlikom. Pod pásom to nemalo oblečené nič, len som zazrel visieť mužské genitálie. Zo všetkého najstrašnejšia však bola tvár. Tá totiž nebola vôbec ako Martinova. Vyzeralo ako… ako káčer Donald! Ale akýsi poľudštený. Mal hrozne veľké oči, zobák, presne ako Donald, ale všetko vyzeralo reálne, skutočne, nie tak rozprávkovo. Na čele mal pozdvihnutú masku. Masku Martinovej tváre. Vyzerala trochu deformovaná, akoby nekvalitne zhotovená. Myslel som si, že omdliem. Inštinktívne som o krok cúvol.

V tom sa monštrum začalo rehotať ako zmyslov zbavené. Hurónskym smiechom nízkej frekvencie, podobne ako Martin, no ešte o dosť hlasnejšie. A nesmialo sa to zobákom. Pod zobákom sa totiž nachádzali ústa, ktoré nebolo vidno, keď boli ešte zavreté. V ústach sa nenachádzal ani jazyk, ani jeden jediný zub. Takto to vyzeralo ešte o dosť bizarnejšie a ja som bol už na pokraji psychického zrútenia. Ako sa to tak smialo, pocítil som, že som sa pomočil. Začalo sa to smiať ešte viac. Zodvihlo to ruky. Až teraz som si všimol, že tá vec nemá žiadne dlane. Od zápästia jej z ľavej ruky vyrastala oceľová čepel s ostrým koncom, ktorá sa zaleskla v mesačnom svite. Na prvej ruky zo zápästia vyrastalo niečo, čo pripomínalo hlaveň nejakej pušky veľkého kalibru. Ani som nestihol postretnúť, ako ku mne tá bytosť priskočila, taká bola rýchla. Ešte stále sa smejúc, stále viac a viac a ešte hlasnejšie. Vrazila mi čepeľ na ľavej ruke pod rebro. Vystrelila do mňa bolesť tak silná, že som skoro ani nevidel. Videl som len tú bielu tvár, zobák, obrovšké oči, bezzubé ústa a tú strašnú deformovanú Martinvu masku na čele. Napichnutého ma to s ľahkosťou zodvihlo asi meter do vzduchu. Potom to na mňa namierilo pravú ruku s hlavňou. Potom všetko zmizlo.



Prístupov 7109
Kvalita článku
(100%) hlasov 2

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Novoročnó vinšuvání
[ 2.1.2023] (príspevkov 0)
Nepravdivý smer ortogonálneho smiechu
[ 4.3.2016] (príspevkov 1)
Recenzia: Assassin's Creed III
[ 12.7.2013] (príspevkov 14)
TORTA PRVÝCH NARODENÍN
[ 13.3.2013] (príspevkov 1)
Mokré zuby
[ 16.2.2013] (príspevkov 2)
Continental Drift
[ 15.12.2012] (príspevkov 1)
Suicidum
[ 23.11.2012] (príspevkov 1)
Sociálny strih
[ 27.4.2012] (príspevkov 5)
Biografia - STAROPRAMEŇ
[ 3.3.2012] (príspevkov 25)
Čo chystá STAROPRAMEŇ?
[ 19.2.2012] (príspevkov 14)