Bola Nedeľa. Ako obvykle som chytal ryby pri rybníku v našej malebnej dedine. Po pol hodine som zaznamenal tri úlovky, z ktorých jeden sa mi odjebal ešte predtým, než som ho vytiahol, tak som za ním do vody nasrane jebol jedno veľké olovo. Potom som si zase sadol na rybársku stoličku ešte po dedovi, prekrížil nohy a otvoril jedno pivko. Teraz reku musím napichnúť ďalšieho červíka na háčik. Kukám do kelímku od Jogobely, reku, asi sa mi už minuli. Musím nájsť nejakého nového. Aha hintam je volačo! Veľký bol ja  prasa. A tučný! Čo ma ale zarazilo najviac bolo, že keď som si ho prezrel bližšie, mal niečo ako ústa. Á nech. Jebať. Napichol som ho na hák jak Jánošíka a drbol do vody. Číl už len vyčkať.

Keď v tom zdrazu všetko zahalila temnota. Normálne sa zotmelo, do piči! To jak ?

 

„Janooo!“ Hulákau som na kamoša na druhej strane rybníku.

 

Ništ. Čo sa to deje ? Nikde nikto. A tma. Piči. Zrazu som videl svetlo. Prichádzalo zhora a bolo oslepujúce. O chvíľu bolo ešte silnejšie. Celkom ma pohltilo. KRISTA ! ŠAK TO JE UFO! Cítil som, ako sa vznášam. Priznám sa, že hovná mi už tiekli po členkoch. Potom som omdlel.

 

Prebral som sa na veľmi divnom mieste a vo veľmi divnej polohe. Bol som na kovovom škripci, ktorý bol studený. A bol som holý. Čo bolo ešte divnejšie je to, že miestnosť v ktorej som sa nachádzal veľmi pripomínala tú, ktorú som videl na jednej exkurzii zo základnej školy. No nije že len pripomínala, to bola tá miestnosť ! Áno, jedáleň v dome, v ktorom vyrastal sám Miľo Rasťo Štefánik. A na stole bolo ešte aj jedlo. A ja som bol hladný. Zrazu sa mi uvoľnili putá a ja som spadol na zem. Nuž čo, tak som sa vybral za stôl a holou riťou som sa posadil na stolicu z dreva, pričom som sa bál, aby mi nezadrelo.

 

Na stole bola drevená miska a v nej bryndzové halušky. Tak som začal jesť. Mňam. Dobre som sa najedol a v miske ešte trochu ostalo. Po chvíli sa mi ale začala točiť hlava. Videl som všelijaké divné farby. Zrazu som videl, ako sa malá izba s dreveným nábytkom okolo mňa mení na obrovskú miestnosť a znovu am ožarovalo biele svetlo. Drevená miska s haluškami na stole sa zmenila na kovovú misku s čiernymi haluškami! Čo sa to deje ?

 

Zrazu som pocítil divný pocit na zuboch. Ako keby sa mi potili alebo čo. Z huby mi tiekla tekutina, jak roztavené sklo. Fuj, len som ležal na zemi s otvorenou hubou. Zrazu sa mi zuby začali taviť tiež. Úplne sa mi zmenili len na tekutinu, ktorú som vypľul a potom mi nezostalo nič iné, len naprázdno mláskať ďasnami o seba, až z nich tiekla krv. Potom ma znovu ožiarilo svetlo a ja som stratil vedomie.

 

Prebral som sa na zemi a nemohol som sa pohnúť. Vôbec som si necítil ruky. A ani nohy. Keď som sa lepšie pozrel, tak som žiadne ruky, ani nohy nemal. To bol poriadny šok, ale ja som bol v šoku ešte stále, takže som ani neomdlel. Nachádzal som sa na rybníku. Natočil som hlavu, kde sa nachádzalo moje rybárske miesto. V tom ma oblial pot. Na rybárskej stoličke môjho deda sedel obrovský červík s robotickými rukami v ktorých držal moju udicu. Keď ju zdvihol do vzduchu, na háčiku bol napichnutý môj kamoš Jano. Červík sa na mňa obzrel. Ako by ma videl, aj keď nemal oči. Zato mal ale ústa. Hrozivo sa usmial.

 

Keď som začal kričať, zistil som, že nemám zuby, ani jazyk. Začal som sa rýchlo plaziť cestou preč. Domov. Po štrku holým telom. Hádam to doma pochopia.

Prístupov 3619

Kvalita článku