blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG staropramen
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
STAROPRAMEŇ



Continental Drift
pridal STAROPRAMEŇ 15.12. 2012 o 15:52



Hodina literatúry bolo mučenie. Koho zaujíma, že nejaký Ľudo s knírom/ golierom až po zem bojoval za slovenský národ ? Bolo mi to jedno, rovnako ako aj všetkým spolužiakom. Niekto čmáral po lavici, niekto strieľal šušne, niekto sa snažil vymasturbovať flašu  Coca-Coly. Bolo to proste utrpenie. Našťastie zvoniec, mimochodom starý Hitlerovský trash, všetkých oslobodil.

Keď sme sa so spolužiakom Gáborom poberali zo školy, ako správny uličníci sme postupne vymýšľali chujoviny, ktoré bude treba cez víkend porobiť, resp. vyviesť.

„Srať na pomníky už nemóžme, starosta vraj nainštaloval kamery a už sme za to raz mali podrby.“

„Tak čo teda? Pojdeme hádzať šutre do okien?“

„Vieš čo mi povedala babka? Že za humnom jej jebol meteorit na rolu. Pojdeme kuknut?“

„No móžme. Ale čo s tým chceš potom urobiť ?“

„V noci ho odtiahneme na cestu a nikto neprejde potom.“

„Dobre, hahaha.“

***

Keď ku mne Gabo prišiel, bolo už dávno pól desiatej a tak som pozeral telku. Samé pyčoviny, samozrejme.

„Kde si bol ?“

„Musel som strúhať krumple jak buran. Nevadí, pome.“

Tak sme šli. Do humna, kde bol drbnutý meteorit. Keď sme došli na miesto, ostali sme v nemom úžase. V humne ležala diera, polomer dobré dva metre a po obvode svetielkovala modrou farbou. Na dno nebolo vidieť.

„WTF?“

„Uáááu.“

„Skoč tam.“

„Ty prvý.“

„Ty si starší.“

„Ty si vyšší.“

„A čo ?“

„Kokot :( “

Tak sme tam na seba pozerali jak taký kokoti. Asi minútu.

„Tak naraz ?“

„Jasné.“

Tak sme narátali do 3. Potom sme museli znovu narátať do tri, lebo nikto z nás neskočil. Nakoniec som Gaba chytil a jebol som ho dole. Po chvíli polo počuť len mäkké dunenie. A Gabov Hlas.

„Gusto, ty si jebnutôôôôô.“

„Hahaha, to jaká divná ozvena. Čakaj, už idem.“

Na dne bolo bahna nad členky a všade svetielkoval akýsi modrý prach. A bola tam aj chodba. Vybrali sme sa ňou dopredu, šak aj tak nám nič nezostávalo, keďže sme sa hore už nedokázali vyštverať. Na konci chodby bola miestnosť. Čo bolo šokujúce je, že bola obložená kameňom, rovnako ako chodba, čo si nikto z náš predtým nevšimol. Všetku pozornosť na seba upútal objekt v strede miestnosti. Bol to veľký kryštál v tvare obrovskej fašírky, ktorý svietil na modro a ožaroval celú miestnosť.

„Gusto, šak my budeme bohatý!“

„Myslíš, že to má nejakú cenu?“

„Áááno !!! Šak to svíti! AHA!!!“

„Keď myslíš... ukáž, pozrem sa.“

„NIE! ČO SI SA ZBLAZNEU ?! NECHYTAJ SA...“

Už bolo neskoro. Ozval sa vysokofrekvenčný prd a okolitý svet bol v okamihu preč.

***

Ocitli sme sa na nejakom trhovisku. Všade bolo blato, hluk, smrad. Ľudia okolo nás boli špinavý a hovorili rôznymi rečami, medzi rôznymi hatlaninami sme rozoznávali aj ruštinu. Mysleli sme si, že sme sa preniesli na iné miesto. Až do chvíle, keď pred nami prešiel obrnený ozembuch s mečom.

„Gabo, my sme asi v inom čase.“

„No, nehovor.“

Prechádzali sme sa medzi stánkami. Dostali sme obrovské množstvo ponúk, medzi inými aj kapustu, slivky, pomaranče, táčky, krompáč, hnilé ponožky, prasačó zuby, bagandže do blata, vlasy, kefu na koňa, slimáky, hnoj, sviňu, škaredú nevestu, patričky, malé kríže, veľké kríže, stredné kríže, stredne malé kríže, stredne veľké kríže, stredne stredné kríže a ešte všeličo iné. Dokonca k nám dobehol starých zošuverený chuj s habitom jak Harry Potter a špicatým klobúkom a ponúkol nám vraj geneticky upraveného gunára s dvojnásobne velkou cicinou.

Už sme začínali byť hladný, ale nemali sme pri sebe žiadne peniaze. A tí ľudia by od nás aj tak nechceli naše evrá. Tak sa gusto rozhodol ujebať jablko zo stánku s ovocím, zeleninou a hnojom. To bola chyba, pretože bol odhalený takmer okamžite. Ako sme tak utekali uličkou, cítil som, že sa blíži koniec. Chcelo sa mi totiž strašne srať.

„Gabo, mne sa chce srať. Ja to už nevydržím.“

„Hahaha.“

„Sa nesmej, lebo zachvílu nás oboch chytia a zosodomizujú nás.“

„Ale hovno, prinajhoršom pojdeme len do žalára.“

„Ale ja tam nechcem ísť, chápeš ?“

„Tak utekaj rýchlejšie.“

„Nemóžem, lebo sa mi chce...“

Už bolo neskoro. Akýkoľvek odpor bol už márny. Na moje prekvapenie sa nestalo to, čo som čakal. Len mi začali svietiť končeky prstov na modro. Mne, aj Gabovi. Rovnako ako aj oči. A znovu všetko pohltila tma.

***

Potom sme sa ocitli na pravej dedinskej diskotéke z 80. Rokov. Živá kapela napodobňovala Žbirkove pesničky a nás išlo rozjebať. Potom sme dostali šok.

„Gusto, ja asi viem, kde sme.“

„Ja asi viem tiež. Neni hento tvoj otíc ? Ten s afrom?“

„Je.“

Odišli sme tak rýchlo, že si náš nikto ani len nestihol všimnúť.

***

Nasledujúce miesto, kde sme sa ocitli, bolo snáď peklo. Boli sme v akomsi uzavretom priestore, ktoré bolo pohltené tmou, v ktorom to neskutočne smrdelo a ktorého povrch tvoril len hnusný hnus. Začali sme búchať na steny, no nedostávala sa žiadna odozva. Až asi po 15 minútach všetko pohltilo svetlo. Poučil som neznámy hlas, vystrašený a roztrasený. Reč to bol pre mňa neznáma. Keď sa mi oči prispôsobili na tmu, uvidel som dvoch černochov oblečených v oranžových monterkách. Vtedy mi doplo. Ocitli sme sa v smetiarskom aute.

„Jknsdgnbinibnsbnsb.“ Jeden černoch začal okamžite hovoriť do vysielačky.

„Kurva Gusto, to si dojebal.“

„Čo zas ja?“

Druhý černoch nás pozoroval s vystrašeným výrazom v tvári.

„Čo sa to tu deje Gabo ? Pome radšej, zmiznime do piše.“

Vystupovali sme zo smetiarskeho auta a černošký smetiar pred nami cúval. Druhý dokončil hovor s vysielačkou a povedal niečo tomu prvému.

Vystúpil sme z vozidla celý zasratý od odpadkov. Nachádzali sme sa v metropole mesta, bola to pravdepdobne budúcnosť. Stáli sme v uličke medzi budovami, po ceste sa premávali autá, aké som si pamätal zo sci-fi filmov. Dvaja černosi sa na nás pozerali s údivom.

„Pome preč, Gabo. Nelúbi sa mi to tu.“

„Veru, veru. Pozri jak na nás všetci kukajú.“

Pozrel som sa smerom, ktorý ukazoval Gabo. Vedľa smetiarskeho auta sa zhromaždili chodci. Všetci na nás pozerali s vyvalenými očami a otvorenými hubami. Najdivnejšie na nich bolo, že všetci boli čiernej pleti.

„Gusto, padajme odtiaľto.“

Spamätal som sa a okamžite som prerazil stenu ľudí. Gabo nasledoval. Prchali sme úzkymi uličkami a stretávali ďalších a ďalších ľudí čiernej pleti. Toto bude nejaká černošská štvrť, alebo čo, pomyslel som si. Už sme si mysleli, že sme unikli, keď sa zrazu nad nami zjavil vrtuľník. Z neho niekto z megafónu niečo nezrozumiteľne zakričal. Nemienili sme tomu venovať pozornosť a znovu sme začali utekať. V tom ma napadlo, že môžem použiť svoje schopnosti a dostať nás preč. Avšak na to sme potrebovali zastaviť. Tak sme to teda riskli.

Nebol to dobrý nápad. Hneď ako sme zastavili ma zasiahol gumový projektil priamo do brucha a Gaba do hlavy.  Obaja sme sa zvíjali na zemi a o chvíľu sme boli obkľúčení kukláčmi. Všetci boli oblečení v čiernom a cez helmy nebolo vidieť, či aj ony sú černosi. Okamžite nás spútali a naložili do dodávky. Celú cestu sme rozmýšľali,  kde nás vezú. To čo nasledovali, by ma nenapadlo ani v tom najdivnejšom sne.

Z dodávky nás vyložili černošskí pracovníci v bielych plášťoch, hádam doktori. Odniesli nás do čiernej budovy, ktorej chodby boli zvnútra čisto biele. Vo vnútri boli, samozrejme, samý černosi.  Odvliekli nás do veľkej miestnosti, ktorá pripomínala telocvičňu, avšak bola bez okien a všetky sten obležené vankúšmi. Neboli sme v nej sami. Bolo v nej pár ďalších ľudí, všetci bielej pleti.

„Gusto, de to dopiči sme?“

„Ja... ja nevím.“

Skôr, ako sme začali rozmýšľať nad tým, kde sa to v kristovi nachádzame, sa ozval hlas z reproduktorov po rohoch telocvični.

„Gspúgjvbaibjdfbaausnfvsndvs.“

Zabudli sme, že tomu jazyku nerozumieme.

Potom sa otvorili dvere. Vošli štyria nabúchaný černosi v bielych doktorských oblekoch a jeden černoch v čiernom koženom kabáte. Ukázal prstom na nás dvoch. Štyri gorili nás zdrapili a odvliekli. Vláčili nás po chodbách, hygienicky bielych a tým pádom strašidelných. Báli sme sa čo i len pomyslieť na to, čo s nami urobia. A to, čo s nami potom urobili by nás aj tak nikdy v živote nenapadlo.

Jebli nás do malej miestnosti, zase čisto bielej, bez okien. Dokonca bez svetla, takže keď za zatvorili dvere, bola v nich tma jak v piči. Potom sa dvere otvorili ešte raz a drbli sem ďalšieho ľuda. Potom nastalo ticho. Už som myslel, že s nami bude koniec, keď v tom nás ožiarila neskutočne silná žiara. Všetci traja sme padli na zem zase už do tmy. Až ma napadlo, že môžem použiť skok v čase. Tak som sa v tom šoku sústredil na prvé miesto, aké ma napadlo. Moja vyjebaná dedina. Znovu sa zablesklo na modro a boli sme preč.

***

A to už bolo v piči naozaj. Ja a Gabo sme začali na seba kričať a vrieskať jak dve kurvy. Obaja sme totiž mali pokožku čiernu jak uhol.

„ŠAK SME ČERNOŠI !!! TI JEBE ?!“

„CHODZDOPIČE TO JE TVOJA VINA!!!!“

Vadili sme sa dosť dlho, až pokým sme nezistili, že je to zbytočné.  Čo už, boli sme doma. V našj dedine. Pri obchode Coop Jednota. Ibaže sme neboli sami. Vedľa nás ďalší černoch, ktorý pravdepodobne nebol vždy černoch.

„Ty sa jak voláš?“ pýta sa Gabo.

„Bätmen.“

„Čo ti jebe ? Rozumieš nám vôbec?“

„Bätmen.“

„Jeb naňho pome doomov.“ Hovorím Gabovi.

„A jak ? Takto?“

„Nejako to vysvetlíme. Pome.“

A tak sme šli po našej dedine a Bätmen nás nasledoval.

 

 



Prístupov 1689
Kvalita článku
(81,7%) hlasov 6

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Nepravdivý smer ortogonálneho smiechu
[ 4.3.2016] (príspevkov 1)
Recenzia: Assassin's Creed III
[ 12.7.2013] (príspevkov 14)
TORTA PRVÝCH NARODENÍN
[ 13.3.2013] (príspevkov 1)
Mokré zuby
[ 16.2.2013] (príspevkov 2)
Continental Drift
[ 15.12.2012] (príspevkov 1)
Suicidum
[ 23.11.2012] (príspevkov 1)
Sociálny strih
[ 27.4.2012] (príspevkov 5)
Biografia - STAROPRAMEŇ
[ 3.3.2012] (príspevkov 25)
Čo chystá STAROPRAMEŇ?
[ 19.2.2012] (príspevkov 14)
Herbár
[ 17.2.2012] (príspevkov 22)