blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG staropramen
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
STAROPRAMEŇ



Herbár
pridal STAROPRAMEŇ 17.2. 2012 o 23:57



Volám sa Tóno Šrobár. Chodím na základnú osemročnú cirkevnú školu. Mám rád svoju rodinu. Škola ma veľmi nebaví, všetky vedomosti som sa naučil od svojej babičky. Učí ma spoznávať svet okolo seba v dobrom. Keď zrnko dobra zasadím dobro sa mi vráti šťavnatým ovocím.

 

Keď mi nepriateľ vezme kabát, dám mu aj topánky. Keď mi spolužiak vezme desiatu dám mu aj vodu. Priateľov nemám veľa. Od detstva chodím do kostola a miništrujem. Babička je preto na mňa hrdá. Starám sa o farskú záhradu, pomáham kde sa dá. Baví ma spoznávať nové rastlinky a snažím sa im venovať čo najviac času. Rozumiem ich reči. Nikdy mi babička pred spaním nečítala rozprávky ako ostatný svojím deťom. Nerád počúvam vymyslené taľafatky ktoré sú chorý výplod niečej fantázie. Každý večer sa rozprávame o rastlinkách. Ja rozprávam babička pozorne počúvam, po čase sa to obmení. Keď rozpráva ona vždy pritom zaspím, má nato talent.

 

Tento príbeh mi rozpovedala počas jednej veľmi studenej decembrovej noci. Bolo krátko po druhej svetovej vojne. Domov bol stále miesto istoty a bezpečia.

Šálku teplého čaju som pevne zvieral v oboch rukách. Cez seba som mal ľahko prehodený paplón. Babička sedela po mojom boku na starožitnom hojdacom kresle, ktoré zo seba každým prehupnutím vydalo mrzutý vrzgot.

 

„Tonko časi sú zlé aj ten posledný grajciar ktorý máš vo vrecku ti lapnú“. Babička začala, ale vôbec sa to nepodobalo na informácie o kvetinkách.

 

„Ja viem baby, ale ja chcem počúvať niečo o kvetinkách“ Skočil som do výkladu.

 

„Šak nehaj ma dohovorit“.

 

„Ludí sú už zúfali, neveďá čo majú robit. Ja ti to hovorím pre tvoje dobro, tá skratka kade sa chodí na cintor tam ľudí začali sužuvat zlé sily z iných svetov“

 

Prelakol som sa. Babička mi  teraz nahnala strach. Do kostola chodí pravidelne, verí v bocha ale na paranormálne javy neverí ani z ďaleka. Keď občas prehodím pár slov o duchoch myslí si že som zišiel z rozumu a okamžite ma posiela na spoveď. V nohách som cítil mravce. Celý som sa chvel.

 

„Pokračuj baby“ netrpezlivo som jej naznačil, že som statočný rytier ktorý nemá strach a dokáže ľudí ochrániť nech sa stane čokoľvek.

 

Gita čo s ňou chodím farárovy slípky kŕmit, hovorila že stela it večer na cintor zapálit svíčky a že keď stela ísť skratkou že očula hurónsky smích“

 

Babičke som videl v očiach strach ale zároveň odhodlanie. Je to silná žena. Vedela že keď je na žive aj po druhej svetovej tak nič iné ju len tak na kolená nezrazí a nebodaj do truhly nevystrojí.

 

„Očuj a ona si myslela reku že či volágdo veselí nemá, ale bou Utorok - a to už len šibnutý by si po vojne na čírny utorok sobášili“

 

Stratil som trpezlivosť.

 

„Babuchá dobre ale chcem už vedieť čo sa stalo“

 

„Tónko, zle je. Ludí v noci mátajú obrovské živé kvetiny a sťú nás zabit. Vždy v noci okolo deviatej vyrastú zo zeme. Najprv len nehybne stojá aby sa ludí nebáli ale keď očujú kroky začnú tancuvat a volagdo sa začne aj smát“

 

Začal som sa nekontrolovateľne smiať. Strach ma okamžite prešiel. Hneď zo začiatku som vedel že babička ma chce postrašiť aby som bol schúlený pod perinou a rýchlo zaspal.

 

„Čo si sa zblázneu? Čo sa smeješ. Nehaj povím ocovi že tade steš chodit a že tomu neveríš. Ešte ťa to zožere ešte to nám chýba.“

 

Nechápal som. Tak predsa len to babka mysli vážne? Otázok je veľa ale jedno je isté.

Čo nevidím na vlastné oči tomu ani neverím. A keď to nezažijem na vlastnej kožy, ách to bude ale ostuda. Určite to bude hlúposť, ale keby náhodou tak zostanem a tie potvory s pekla odstránim z cesty vlastnoručne nech sa dedinčia neboja prechádzať cez skratku.

 

Na druhý deň som hneď z rána klasicky čítal herbár. Žiadne rastliny ktoré opisovala babka som nenašiel. Bože, čo ty zase na mňa vymysleli. Neskôr som si dal lahodný obed pri ktorom mi babička neustále spomínala nech som večer doma lebo pôjdem do kúta klačať. Bože čo je to za naivnosť, je to hlúpe dávať za niečo také tresty. Ja neprídem, ja musím zistiť čo sa deje.

Poobede som bol poliať kvetinky vo farskej záhrade. Čas veľmi rýchlo ubehol a po večernej omši som sa vybral na miesto.

 

Psi ticho zavíjali na veľký mesiac. Tíško som kráčal smerom k skratke.

To snáď nie. Vidím to a na vlastné oči. Veľké rastliny. A sú živé. Sú to bacuľaté vzpriamené palice a sú žilnaté. To nieje pravda.

Priblížil som sa a čím ďalej tým viac som mal strach. Baculaté žilnaté palice sa začali metať a niekde akoby v podzemí som začul spočiatku niečo nezrozumiteľné. Naposledy som sa skúsil priblížiť aby som lepšie videl aspoň malé detaily. Každým pohybom rastliny žily viac a viac pumpovali, akoby neodbytne zásobovali časť krvou ktorá jej tak umožňovala pohyb.

Už to počujem lepšie. Ale asi sa zbláznim. Je to smiech na plné ústa a tlmený. Musí vychádzať zo zeme pretože na okolí nikoho nevidím.

 

Zobral som nohy na plecia a ušiel som.

 

Nasledujúci deň boli miestny občania túto udalosť pravdepodobne oznámiť richtárovy. Niečo po dvanástej na obed som počul lokálneho bubeníka ako neprestajné búcha aby všetci otvorili okná a počúvali.

 

„Pozoor, pozor. Na známosť sa dáva že včera okolo polnoci boli na ceste pred cintorínom spozorované veľmi nebezpečné a záhadne tvori. S určitosťou vieme povedať že sú to rastliny ktoré nám sťú zobrat slobodu a poslať nás do hrobu. Richtár všetkým oznamuje že cintorín bude zavretý až do odvolanie. Porušenie sa trestá“

 

Od vtedy bola celá vesnica hore nohamy. Nechápal som čo sa deje. Babkiné kamarátky hovorili že to ďábel k nám poslal svojích služobníkov ktorý večer vyrastajú zo zeme aby nás uniesli.

Ja som od vtedy nespával. Všade kde som sa pohol bolo počuť rumázganie. Ľudia sa báli vychádzať s domov. Starší si mysleli že sa to jedného dňa objaví aj v miestach kde sa každý deň pohybujú. Rodičia začali mať strach o svoje deti.

 

O týždeň neskôr som bol pevne rozhodnutý. V noci som sa obliekol a z komory som si do hatyžáku nabalil zásoby jedla. Z kôlne som si zobral motyku a rýľ ako zbrane na obranu. Preliezol som plot ktorý delil ľudí od nebezpečnej zóny kde tie monštrá vyrastajú zo zeme. V dialke som znova, ako predtým spozoroval nehybné kusy biologických palíc. Dobre som však vedel aké predstavenie bude nasledovať. Všetko som si potom čo som to videl na vlastné zaznačil do poznámkoveho bloku a prepočítal všetky možné následky. Žilnaté palice sa začali nemotorne pohybovať a krúžiť nad zemou – žily pulzovali.

 

Nabrusený rýľ som držal v ruke a začal som sa približovať. V tom sa začal niekto zase ako pomätený smiať. Zase ten dunivý smiech ktorý vychádza z podzemia.

 

Zase som zobral nohy na plecia ako zbabelý potkan z miesta utiekol.

 

Nasledujúci deň babka niečo stále hovorila o židovskom cintoríne. Vraj leží niekde na hraniciach s tým naším ktorý je pre zvláštne udalosti uzatvorení. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť až do chvíľe kedy ma nenapadla zvrátená myšlienka. Dnes v noci to spravím. Sám sebe som sľuboval.

 

Noc bola studená. Veľmi studená. Znova som preliezol bránu a priblížil sa k biologickým paliciam. Všetko rovnaké ako predtým. Zase ten tlmený smiech a zase tie žilnaté rastliny alebo čo to je.

Pobozkal som krížik ktorý som mal na retiazke a s odhodlaním som sa vidal pri rastliny. Smiech mi čím dalej tým viac stúpal do hlavy a palice som videl lepšie. Boli žilnaté a tučné.

 

Počkať, tu mi niečo nesedí. Bol som celkom blízko pri rastline ale nič sa nedialo. Absolútne nič. Žiadne mäsožravce, žiadné príšeri. Veď to nič nerobí.

Ja som hrdina ľudu! Veď ja som to dokázal. Som pri rastlinke a ona nič nerobí. Len sa nemotorne kmitá a niekto sa nahlas smeje.

Ja som to dokázal!

 

V tom ma napadla celkom trefná myšlienka. Rastlinkám by som nikdy neublížil ale čo tak trošku vykopať a pozrieť sa na korene.

 

Musel som kopať rýchlo. Pretože za svitania sa rastlinka schová pod zem. Bol som už unavený ale kopaním som počul smiech čím ďalej tým viac.

 

 

Bože fúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúj.

Toto nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee!

 

 

Narazil som na mŕtvolu. Čerstvá mŕtvola nebožtíka. A? Čožeeeeeeee? To sú židia. Rozstrielaný žid – arašid!

 

A tá palica, preboha veď to je jeho penis! Jeho veľký penis ktorý v noci vylieza. Odhrnul som časť hliny a zistil som že aj napriek tom že to je mŕtve a má to zatvorené oči, že aj napriek tomu sa to smeje a má to činný penis. Toto nieje pravda.

Kurva, zem padá na mňa.

 

Na malé telíčko Antóna Šrobára sa zosipala hlina. Pri hľadaní pravdy zomrel ako pravý hrdina. Česť jeho pamiatke a úprimnú sústrasť smutiacej rodine.

RIP



Prístupov 11166
Kvalita článku
(87,1%) hlasov 7

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Novoročnó vinšuvání
[ 2.1.2023] (príspevkov 0)
Nepravdivý smer ortogonálneho smiechu
[ 4.3.2016] (príspevkov 1)
Recenzia: Assassin's Creed III
[ 12.7.2013] (príspevkov 14)
TORTA PRVÝCH NARODENÍN
[ 13.3.2013] (príspevkov 1)
Mokré zuby
[ 16.2.2013] (príspevkov 2)
Continental Drift
[ 15.12.2012] (príspevkov 1)
Suicidum
[ 23.11.2012] (príspevkov 1)
Sociálny strih
[ 27.4.2012] (príspevkov 5)
Biografia - STAROPRAMEŇ
[ 3.3.2012] (príspevkov 25)
Čo chystá STAROPRAMEŇ?
[ 19.2.2012] (príspevkov 14)