Bol krásny jarný deň. Vtáčiky štebotali a mňa už prestalo baviť hádzať kamene na ich hniezda. Mačky sa honili po dvore. Stál som pri bráne a pozeral na modrú oblohu kde sa sem tam objavili mračná.  Keď už je taký pekný deň, reku pôjdem do krčmy.

Z krčmy som sa vrátil ako inak s prázdnymi vreckami. Všetky drobné mince ktoré som nervózne zvieral v ruke som prejebal na automate. Prosil som pani hostinskú o jedno pivko na sekeru. Ale darmo.  Napokon som prišiel domov a vypýtal si od babky peniaze, že do kostola sa chystám, reku do zvončeka na rekonštrukciu chrámu.

Mal som len posledné peniaze tak som si kúpil horálku. Na stole som mal cez desať prázdnych pohárov od piva a ako bonus pár poldeci. Rituálne som mal preložené nohy a v eufórií som sledoval futbalový prenos. Sedel som sám a rovnako sám som komentoval neschopnosť našich futbalistov... no v tom sa grandiózne rozvalili dvere našej hospody. Stála v nich nie príliš vysoká a dobre známa postava.

„Macej, ťahaj domov.“

„Ale čoo babi... nesteš horálku“

„Ťahaj!“

„Nie, nide nejdem. Už mám 45 rokov!“

„Nahúkaný si jak takó jenno hovado, ťahaj, len hanbu robíš“

„Neeeeni som nahukany“

„Ale čo to trepeš, ty ušák jeden. Zavolám oca.“ Všetci dedinský zákazníci vybuchli smiechom.

„Ale šák ho nehajte babkú, šak už je to velký chlap. Nech sa priučí.“ Zahučal pravý dedinský ožran.

V tom ako babkú pristúpila ku mne a za vlasy ma vytiahla z hostinca von všetko stíchlo. Ako náhle sa za nami zavreli dvere všetci sa začali hulvátsky smiať. Ja som sa na odpor kŕčovito chytil hospodských dverí ale stará ťahala. Ako na zavolanie práve okolo prechádzala jej kamarátka s károu kde mala chrizantíny a hrebíčky na cintor. Moja babkú na ňu skríkla:

„Elenka, poďže mi pomócť. Toto hovado musím domov doťáhnut.“

Babkú ma chytila za nohy a Elena od susedov za ruky a spoločnými silami ma drbli do kári. Ako ma tak viezli po dedine domov, spieval som si Vysoký jalovec. Keď sme dorazili domov, tetka Elena s babkú ma vykotili na dvor, na zem. Na dvore postával aj chudý dedo Števo v ufúlanej baretke, ktorý ako vždy flegmaticky fajčil. Babkú do rúk zobrala kól od plotu a ulatala ma jak hasiča. Dedo sa len smial, a keď videl, ako ma derú palicou, zatancoval odzemok,  pretože dobre vedel, že on bol svojho veku rovnaký a babkú tiež.

Na druhý deň za mnou prišla babkú a riekla:

„Aš steš očistit svoje hríchy, volačo ti ukážem.“

„Ale ja nejdem do kostola!“

„Nemusíš it do kostola, ale poď zamňou.“

Babkú ma zobrala na dvor a pred bránou, tesne pod zvončekom ukázala na biele tlačítko, ktoré vyčnievalo z brizolitu. Teraz povedala:

„Toto je Gombík Milosrdenstva. Toto keď stiskneš, z neba padne milodar od Boha, rovno pred teba.“

S počiatku som nevedel o čo ide, predsa ten čudný dzindzík vypadal jak normálny zvonček. Ale predtým som si ho nevšimol. Tak som ho stlačil, reku čo to spraví. V tom sa na oblohe ozval praskavý zvuk. V diaľke na oblohe som zbadal nejakú vec letieť smerom k nám.
„Aha už to letí. To je krásno...“

Stále som nechápal o čo ide. Až potom som zistil, že na oblohe dokážem rozoznať malý kríž. Na spodnej časti kríža bol prilepený akýsi balík. Potom môj zrak smeroval po ľavej strane na roľu, kde balík dopadol.
„Čo to je babkú ?“ spýtal som sa so vzrušením.

„No utekaj kuknut“ odpovedala mi ako na Vianoce.

Neváhal som a keď som bežal na rolu, ešte som počul „To ťa očistí od hríchov.“ Na roli ležala zásielka od Bocha. Bol to krásny malinký dubový kríž, zapichnutý do pôdy. Okolo neho ležali ďalšie súčasti Milodaru. Bol to svatý obrážtek s panenkou Márijou, stará obnosená kniha na ktorej bolo pozláteným písmom vyryté „Sväté písmo – Najnovší zákon.“ V tom sa mi srdce rozbúšilo, keď som vedľa knihy zazrel novučičký biely iPhone 4S. To snáď nie je pravda, UAAAAU !

Pribehol som k tlačítku, kde stála moja babkú a začal som to stláčať donekonečna, nech stále padajú milodary. A ja už som presne vedel čo s nimi urobím. Babku začala nariekať:

„Čo si šibnutý, to sa nesmí! To stláčajú ludí, ktorý sú v krízovej situácii a potrebujú pomoc. To sa móže slačit len raz.“

Ja som babkú ignoroval. Na oblohe bolo počuť samé praskanie. Z neba padali samé kríže, a následne bola roľa plná krížov a iPhonov.

O týždeň neskôr, Gombík Milosrdenstva zhorel. Preťažil som nebeský server. Gombík vyletel na strunke obhorený. Ale mne to nevadí. Predal som obrovské množstvo mobilných zariadení iPhone 4S, ktoré fungujú bez batérie a obsahujú upgradnutú umelú inteligenciu BOCH. Som očistený od všetkých hriechov a mám peniaze. Ale babkú mi hovorí, že som najvačší Ďábel a že pójdem do pekla. Ale ja už som vedel, že dopekla nie len pôjdem, ale ja to tam raz budem riadiť :))

The End